Dominika.N

Pred pár rokmi som si vyskúšala, aké je to stáť na pódiu prvý a posedný krát. A hoci to možno pre niekoho predstavuje vrchol úsilia, disciplíny a odhodlania, ja som už vtedy cítila, že to nie je to, čo hľadám. Úprimne, vôbec som si to neužila. Aj dnes sa ma veľa ľudí pýta, prečo to neskúsim znova, keď by som to možno mohla dotiahnuť ďaleko. Lenže niekedy nejde o to, kam až dokážeme zájsť, ale či nás vôbec napĺňa cesta, po ktorej kráčame. Ja som si k tomuto športu našla vlastný vzťah. Nikdy som nepotrebovala, aby bol mojím cieľom pohár, medaila alebo uznanie druhých. To, čo ma vždy hnalo dopredu, bola zvedavosť, túžba po vedomostiach a potreba neustále spoznávať a prekonávať samu seba. Chcela som rozumieť tomu, čo robím, prečo to robím, ako funguje ľudské telo a ako sa môžem každý deň posunúť o kúsok ďalej. A časom som zistila, že ešte väčší zmysel mi dáva, keď tieto vedomosti a skúsenosti môžem odovzdávať ďalej a pomáhať iným nájsť ich vlastnú cestu. Práve to ma napĺňa. Nie predstava, že raz budem stáť na pódiu a niekto mi odovzdá ocenenie, ale vedomie, že sa neustále učím, rastiem a že moja práca má zmysel aj pre niekoho iného. Nemyslím si, že každý musí mať veľký cieľ, ktorý vidia ostatní. Niekedy je najväčším úspechom nájsť niečo, čo robíme s radosťou, pretože to tak cítime, nie preto, že od toho očakávame výsledok. A ja som svoje naplnenie našla práve v tejto ceste. ❤